Trinásteho októbra o 10:02 otvorila majiteľka bytu dvere a našla ho v kúpeľni.
Marián Horecký, dvadsaťštyri rokov. Deň predtým oslavovali v prenajatom byte na Mlynskej narodeniny — piati kamaráti, gin s tonikom, hudba do neskorej noci. Nič, čo by sa nedialo v stovkách bytov každý víkend.
Polícia to uzavrela za tri dni. Nešťastná náhoda. Alkohol, kokaín, pošmyknutie na mokrej dlažbe. Spis putoval do archívu s registratúrnou značkou A a lehotou desať rokov.
Jeho brat Filip s tým nesúhlasí. Nie preto, že by mal dôkaz — ale preto, že sa nikto nespýtal na veci, ktoré nesedia. Prečo bola časť expertíz vôbec nariadená a časť nie. Prečo sa niektoré predmety z bytu nikdy nedostali do protokolu. Prečo výsluchy prebehli až po pitve, keď už bol záver napísaný.
Preto najal teba.
Dostaneš kompletný spis tak, ako by ti ho položili na stôl. Správu z obhliadky, protokol zaistených stôp, súdnolekársky posudok, dve znalecké expertízy, výpis z elektronického zámku, kamerový záznam a päť zápisníc o výsluchu. K tomu trinásť fotografií z miesta činu, pôdorys bytu a vecné dôkazy, ktoré si vezmeš do ruky — pokladničný doklad z večera pred smrťou, obnovené fragmenty zmazaných súborov, snímky z telefónov.
Nikto ti nepovie, čo si máš myslieť. Žiadny dokument nie je označený ako dôležitý. Odpoveď nie je nikde napísaná — vyskladáš ju z toho, čo si v dokumentoch protirečí, a hlavne z toho, čo v nich chýba.
Lebo v tom spise chýba jedna vec, ktorá tam byť mala. A keď ju nájdeš, zvyšok si sadne sám.
Dve až tri hodiny. Jeden až šesť ľudí. Jeden stôl a všetko, čo naň vysypeš.